My, obyvatelia strednej Európy, sme znepokojení narastajúcim stupňovaním vojny na Ukrajine. Nikdy sa nezmierime s bratovražedným konfliktom dvoch najväčších a kedysi nerozlučne spätých slovanských národov. Bolo chybou, že garanti Minských dohôd rezignovali na dodržiavanie ich platnosti. Ostro však
protestujeme proti ruskej agresii na Ukrajine a ďalším revanšistickým nárokom. Rozumieme však aj bezpečnostným obavám Ruska, ktoré sa cíti byť doterajšou politikou Severoatlantickej aliancie ohrozené. A predovšetkým, solidarizujeme sa s obyvateľmi Donbasu, ktorí najviac trpia následkami vojny,
a vyzývame na dôslednú ochranu ich národnostných, sociálnych a občianskych práv. S týmto ľudom najviac cítime, pretože je najviac skúšaný a najkrutejšie platí za neschopnosť politikov dodržať svoje sľuby.
Naše národy si veľmi dobre pamätajú, čo je okupácia. Nikdy sme sa s ňou nezmierili a nikdy sme to okupantom, piatim vojskám Varšavskej zmluvy, nezabudli. Ale naše národy si navždy budú pripomínať múdrosť politikov, ktorí nedopustili, aby sa preliala krv tisícov nevinných ľudí. Mier je ťažká práca, vyžaduje si od mocných cit a spolupatričnosť s ľuďmi, ktorých majú chrániť aj brániť. Vyhlasujeme, že sme
proti akejkoľvek politike, ktorej pokračovaním majú byť vojny. Držíme sa tejto zásady konzistentne, vždy, v minulosti, dnes i v budúcnosti, bez ohľadu na to, ktorá veľmoc vojnu začala. Vojna sa preliala už aj do ľudských myslí, bojujeme medzi sebou namiesto toho, aby sme spoločne hľadali východisko, nie nepriateľa. Na konci každej zbrane je ľudský život, preto sme proti zvyšovaniu zbrojenia a proti dodávkam zbraní ktorejkoľvek z bojujúcich strán.
Vítame, že oba znepriatelené tábory – tak Moskva, ako aj Kyjev – chápu, že tento konflikt sa dá ukončiť iba diplomatickými rokovaniami. Zároveň však vidíme, že nevedia nájsť spôsob, ako ich dosiahnuť. To, že bojujúce štáty tvrdohlavo vznášajú maximálne požiadavky alebo dokonca odmietajú mierové rozhovory, nie je vo vojnách tohto typu nič zvláštne. Je to len dôkaz, že nevedia vyjsť zo slepej uličky, z ktorej im môže pomôcť sa dostať iba rozsiahla diplomatická ofenzíva. V tejto súvislosti nás znepokojuje, že medzinárodné spoločenstvo, osobitne západní aktéri, nevyvinuli dosiaľ žiadny spoločný tlak na začatie rokovaní. Vyzývame preto predstaviteľov našich štátov, osobitne vlády Slovenskej a Českej republiky, aby namiesto posielania zbraní, predlžovania vojny a ďalšieho krviprelievania vyvinuli maximálny tlak na diplomatické riešenie konfliktu, aby využili všetky svoje kontakty, medzinárodný vplyv a komparatívne výhody vyplývajúce z jedinečného kultúrneho a geopolitického postavenia, na čo najrýchlejšie ukončenie krviprelievania na Ukrajine.
Vojnychtiví ľudia sa usilujú svetu nahovoriť, že dohodnúť sa znamená kapitulovať, že porozumenie nie je možné a mier sa dá nastoliť iba víťazstvom jedného a porážkou druhého. Lenže historické skúsenosti nám ukazujú, že to nie je pravda, že ľudia ako James Carter, Javier Pérez de Cuéllar či Henry Kissinger dosiahli mier rokovaním a nie náhodou za to dostali Nobelovu cenu. Začiatok rokovaní nie je ospravedlnením vojnových zločinov. Rokovania neznamenajú nadiktovať Ukrajine kapituláciu. A vyjednávanie neznamená ignorovať želania zúčastnených strán. Rokovania sú nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie prímeria, na zabránenie ďalšieho utrpenia a rozširovania konfliktu. Každý ďalší deň vojny znamená stovky ďalších obetí, ktoré umierajú pre ciele, ktoré sú čoraz menej reálne.
Je znepokojujúce, že Európska únia v tejto zástupnej vojne dvoch veľmocí nehrá vlastnú hru. No je šialené, ak robí kroky, ktoré ohrozujú jej vlastnú energetickú a potravinovú bezpečnosť, dokonca jej vlastnú existenciu. Preto je nevyhnutné, aby európski lídri prijali vyhlásenie, že nemajú záujem na pokračovaní vojny a adekvátne tomu prispôsobili ďalšiu stratégiu. Európe musí v prvom rade záležať na obnovení mieru na kontinente, a na to musí vypracovať stratégiu, ako vojnu čo najskôr ukončiť. Pokračovanie vojny nie je a nesmie byť riešenie problému.
Po roku od pamätnej návštevy pápeža Františka na Slovensku, ktorý nás vyzval, aby sa Slovensko stalo „posolstvom mieru v srdci Európy“, pripomíname, že naše krajiny dosiaľ neurobili pre naplnenie tejto vízie vôbec nič, že nevyvinuli žiadne diplomatické aktivity na zastavenie krviprelievania a presadenie mieru. Oba naše národy však nesmú stáť na okraji, ale musia zohrať aktívnu úlohu pri diplomatickom riešení konfliktu. Želáme si, aby naše krajiny v srdci Európy boli poslami mieru, nie sluhami vojny. Svedčia o tom aj výsledky Národného prieskumu hodnôt 2021, podľa ktorého sa stal najdôležitejšou požadovanou
hodnotou na prvom mieste práve mier.
Vyzývame štátnikov, ktorí jediní dokážu zastaviť vojnové šialenstvo na Ukrajine, aby ukázali odvahu a zodpovednosť za ľud, ktorý vedú. Vyzývame znepriatelené strany, aby našli odvahu sadnúť si k rokovaciemu stolu a s otvorenou mysľou hľadali východisko z tejto smrtonosnej situácie. Vyzývame našich domácich politikov, aby nezabudli na svojich občanov, na ich bezpečnosť a na ich potreby. Voľby majú zmysel iba vtedy, ak zvolení chápu zodpovednosť, ktorú na seba preberajú. Najvyšším zákonom nech je vôľa občanov a občianok každej slobodnej republiky. Vojna nie je v ich záujme. Politici, konajte v ich mene!
Alexander Ač, vedecký pracovník a publicista
Jozef Banáš, spisovateľ
Branislav Fábry, vysokoškolský pedagóg, právnik
Milan Daniel, novinár
Petr Drulák, bývalý námestník ministra zahraničných vecí ČR, politológ
Etela Farkašová, filozofka a spisovateľka
Karol Farkašovský, novinár, bývalý poslanec NR SR
Milena Forejtníková, výskumná pracovníčka, vodohospodárka
Ivan Gašparovič, bývalý prezident Slovenskej republiky
Vladimír Godár, hudobný skladateľ
Mária Gogová, právnička
Eduard Grečner, filmový režisér
Marián Greksa, hudobník
Václav Hořejší, univerzitný profesor, imunológ
Roman Hradecký, historik, predseda Spoločnosti Prometheus – združenia
svetských humanistov
Anton Hykisch, spisovateľ a bývalý veľvyslanec SR v Kanade
Eduard Chmelár, historik a politický analytik, prezident OZ Zjednotení za mier
Alžbeta Jaďuďová, zaslúžilá pedagogička
Peter Juza, univerzitný profesor, politológ a diplomat
Jan Kavan, bývalý minister zahraničných vecí ČR a predseda Valného
zhromaždenia OSN
Iveta Kompišová, predsedníčka Správnej rady OZ Zjednotení za mier
Mária Kráľovičová, herečka
Arnošt Kult, vodohospodár
Ľudmila Lipková, univerzitná profesorka, ekonómka
Eva Maliti Fraňová, spisovateľka a prekladateľka
Jozef Migaš, bývalý predseda NR SR, veľvyslanec na Ukrajine a v Bielorusku
Dušan Mikolaj, spisovateľ
Ludvík Nábělek, lekár
Marek Obrtel, lekár
Ivan Popovič, výtvarník, filmár a spisovateľ
Gabriela Rothmayerová, spisovateľka a publicistka
Marek Vojtěch Řezanka, básnik a publicista
Silvia Ruppeldtová, prekladateľka a publicistka
Veronika Sušová-Salminen, historička a politická analytička
Ilona Švihlíková, ekonómka
Marie Švábová, architektka
Jaroslav Turánek, univerzitný profesor, biochemik
Božidara Turzonovová, herečka
Emil Višňovský, univerzitný profesor, filozof
